Zala o Šefčovičovi: Nespoznávam ho, desať rokov ho vnímam ako …

Zala o Šefčovičovi: Nespoznávam ho, desať rokov ho vnímam ako liberálneho technokrata

Ak sa Smer drží na percentuálnej úrovni, na ktorej sa drží, tak je to vďaka premiérovi Petrovi Pellegrinimu. Fico ho ťahá dole, vraví zakladateľ strany a už bývalý člen Boris Zala.

Boris Zala (64) pôsobil posledných desať rokov v Európskom parlamente, kam ho zvolili za Smer. Po májových eurovoľbách ako europoslanec skončí. V roku 2000 spolu s Robertom Ficom stranu Smer zakladal, v roku 2016 z nej vystúpil. V rozhovore hovorí, prečo nebude voliť Maroša Šefčoviča, či by Peter Pellegrini mohol viesť Smer, aj čo mu bude chýbať na európskej politike.

 

Šestnásť rokov ste boli členom Smeru, post europoslanca ste získali na kandidátke, ktorú viedol Maroš Šefčovič. V komentári pre Denník N ste však napísali, že v druhom kole budete voliť Zuzanu Čaputovú. To je trochu paradox, nie?

Nie je to paradox. Vždy volím ľudí podľa svojho politického profilu. Pokladám sa za sociálneho demokrata a snažím sa presadzovať sociálno-demokratickú politiku na Slovensku od roku 1989. Témy, s ktorými vstúpil do volieb Maroš Šefčovič, sú z môjho pohľadu od sociálnej demokracie veľmi ďaleko. Názory Zuzany Čaputovej sú bližšie k sociálno-liberálnym a humanistickým postojom, ktoré vnímam ako súčasť sociálno-demokratickej vízie.

V čom je Čaputová bližšia sociálno-demokratickej vízii, ako ju vy vnímate?

Napríklad v otvorenosti…

 

Napríklad v otvorenosti k menšinovej politike, či už sa to dotýka národnostných alebo LGBT menšín, ale aj k utečencom. Tu nejde o žiadne vítanie migrantov, ale o schopnosť rozlíšiť utečenca a migranta. Zuzana Čaputová to citlivo rozlišuje. A oceňujem, že sa prihlásila aj k väčšine sociálnych balíčkov, ktoré priniesol Smer od roku 2006. Povedala, že keby mala o nich rozhodovať, nezruší ich.

Možno chcela trochu nadbehnúť ľavicovo orientovanejším voličom.

Nemyslím si, povedal by som, že je to jej názor. Nakoniec, takýto pohľad vidím aj v Progresívnom Slovensku. Vnímam posun, ktorý je poučením z negatívnych dosahov neoliberálnej politiky. Veľká časť slovenských, ale aj európskych strán, si osvojila koncept sociálnych istôt – alebo ak chcete – sociálneho štátu. Jedným z najväčších presadzovateľov konceptu sociálnej Európy je dnes v Bruseli šéf Európskej komisie Jean Claude Juncker pochádzajúci z pravicovej Európskej ľudovej strany.

Čiže, keď to zjednoduším, Zuzana Čaputová nie je Ivan Mikloš?

Presne tak, Zuzana Čaputová nie je Ivan Mikloš. Napokon, už Iveta Radičová zo svojich skúseností na ministerstve práce a sociálnych vecí postavila akúsi opozíciu voči miklošovsko-kaníkovskému pohľadu, ktorý dovtedy v slovenskej pravici dominoval. Už za Radičovej bolo vidieť, že miklošovská neoliberálna ortodoxia neobstojí.

V čom presne máte problém s Marošom Šefčovičom? Pri všetkých možných výhradách je nepochybne modernejšou, proeurópskejšou a nepopulistickou tvárou politiky reprezentovanej stranou Smer. Čakal by som, že bude vašou jasnou voľbou.

Maroša Šefčoviča poznám desať rokov ako liberálne zmýšľajúceho človeka. Za chybný pokladám koncept, s ktorým vkročil do volebnej kampane. A za chybný som ho pokladal už vtedy, keď s podobným konceptom za prezidenta kandidoval Robert Fico. Čo je „tradičná rodina“, o ktorej hovorí? Znamená to, že rozvedených ľudí či slobodné matky dáme nabok, lebo nám tu musí vládnuť doktrína tradičnej rodiny? Veď ju neuznávajú ani samotní kresťania, je to len doktrinálna katolícka koncepcia, ku ktorej sa naraz Maroš Šefčovič pridal. Je to v absolútnom protiklade so všetkým, čo by som nazval sociálnou demokraciou.

Čiže Maroša Šefčoviča akoby ste nespoznávali?

Nespoznávam. Ale spoznával som, že sa, bohužiaľ, nechal presvedčiť na chybnú taktiku, ktorá prehrala Robertovi Ficovi prezidentské voľby už v roku 2014. Je mi úplne cudzie vytváranie obrazu konzervatívneho Slovenska vymaľovaného podľa doktrín katolíckej cirkvi, nie podľa reálneho rozmýšľania kresťanov. Slovensku sa chce nanútiť tvrdenie, že všetko, čo sa v tejto krajine udialo, je iba výsledkom kresťanstva. To je absolútna nepravda.

V akom zmysle?

V slovenskej histórii mal zápas za slobody väčšinou veľmi silný osvietenský a liberálny rozmer. Samozrejme, že mal aj rozmer náboženský a kresťanský. Ale ten bol často vyrovnávaný zápasom medzi katolíkmi a luteránmi. Pokojne by som mohol povedať, že katolícka tradícia bola často reakčná, tá, ktorá ťahala Slovensko naspäť, a nie dopredu.

Boris Zala v Európskom parlamente. Foto – TASR

Ktorý Maroš Šefčovič je ten skutočný? Ten, ktorý v decembri na sneme európskych socialistov predstavoval ich manifest, alebo ten, ktorého teraz počúvate v kampani?

Ani jeden. Maroš Šefčovič je výborný manažér, ktorý sa v Európskej komisii jednoznačne osvedčil a viedol si veľmi dobre. Je technokratický typ. Keby hovoril o tom, že chce pomôcť Slovensku, aby sa v technických, technologických či energetických oblastiach dostalo na špičku sveta, tak by bol absolútne uveriteľný. V tejto oblasti je doma a vedel by našu krajinu ťahať dopredu aj z prezidentskej pozície.

Ako často ste sa za posledný rok v Bruseli spolu rozprávali?

Nie často, neorganizoval pravidelné stretnutia s europoslancami. Ale občas sme sa stretli, za minulý rok povedzme trikrát.

Zdalo sa vám ešte pred trištvrte rokom, že by mohol mať záujem o prezidentský post?

Nevidel som žiadne náznaky, že by mal kandidovať za prezidenta. Nehovorilo sa to ani v našich kruhoch, horúcim kandidátom bol skôr minister zahraničných vecí Miro Lajčák. O Marošovi Šefčovičovi sa hovorilo len veľmi zriedka a jeho kandidatúra ma prekvapila.

Nie je Maroš Šefčovič pripravenejší na prezidentskú funkciu než Zuzana Čaputová?

Veľmi nerád by som vystupoval ako nekritický obhajca Zuzany Čaputovej, tak ako by som nerád vystupoval ako kritik Maroša Šefčoviča. Slovenský prezident má najmä vyvažujúcu funkciu, vyvažuje vzťahy medzi výkonnou mocou, zákonodarnou mocou a občanmi. Ústava mu dáva právomoci, ktoré nie sú nevýznamné, ak ich vie využiť – čo sme videli pred rokom v prípade prezidenta Andreja Kisku. Z tohto uhla pohľadu nemá ani jeden z dvojice kandidátov domáce skúsenosti. Svoj politický cit pre slovenskú realitu môžu ukázať až v úrade.

Hovorili sme o Marošovi Šefčovičovi. Je niečo, čo vám prekáža na pani Čaputovej ako prezidentskej kandidátke?

To, čo mi prekáža prakticky na všetkých politikoch Progresívneho Slovenska – možno s výnimkou Michala Šimečku: sú to ľudia, ktorí sú, povedané metaforicky, „nádejou v možnosti“. Keď napríklad počúvam pána Trubana hovoriť o tom, ako je prekonané delenie na ľavicu a pravicu, cítim veľkú neznalosť reálnej politickej situácie vo svete, historicky aj aktuálne. Problémy nemajú jedno technokratické riešenie, ale rôzne riešenia, ktoré môžu mať liberálny, konzervatívny či ľavicový rozmer. Neskrývajme za niečo „nové“ a „progresívne“ to, keď človek niečo jednoducho nevie.

Lídrom Progresívneho Slovenska teda chýba pochopenie, že veci majú vždy politický rozmer?

Áno. Politika je vždy o hodnotách a dosahoch na rôzne vrstvy obyvateľstva. Rôzne opatrenia majú rôzne dosahy na rôzne vrstvy aj regióny.

Nepodobá sa Trubanova rétorika o prekonanej ľavici a pravici na to, čo kedysi hovoril Robert Fico? Keď ste spolu s ním zakladali Smer, hovorieval, že je jedno, či je mačka čierna alebo biela, hlavné je, že chytá myši.

Áno. Ale Fico sa po pár mesiacoch tejto koncepcie vzdal. Mal som vtedy na starosti program Smeru a jasne som mu ukazoval, že každé riešenie má svojho adresáta a sociálne dosahy. Ako príklad – keď v Európskom parlamente rozhodujeme, či má byť na nálepke potravinového tovaru presne rozpísané zloženie či upozornenie na alergény, tak z pohľadu podnikateľov je to záťaž. No z pohľadu konzumenta je to informácia, ktorú potrebuje. Pravicoví liberáli budú viac dbať na podnikateľa, aby sa mu nezvyšovali náklady, ľavičiari budú presadzovať skôr pohľad konzumenta. A potom sa hľadá kompromis, ale taký, ktorý vychádza zo zápasu medzi týmito dvoma záujmami.

Mohol Smer postaviť vo voľbách niekoho lepšieho ako Maroša Šefčoviča?

Neviem, nezúčastnil som sa výberu. Ale v strane určite je garnitúra osôb, ktoré – ak by si niekoho z nich vytypovali dopredu – uspieť mohli. No predpokladalo by to, aby sa strana na kampaň pripravovala aspoň rok dopredu. V takom prípade to mohol pokojne byť úspešný a akceptovaný minister financií Peter Kažimír alebo aj Richard Raši.

Členom strany nie ste už dva a pol roka. Ste ešte, mimo europarlamentu, v kontakte s niektorými politikmi tejto strany?

Kamarátske vzťahy sa nenarušili, ale o nich hovoriť nechcem.

V akej kondícii je strana Roberta Fica dnes?

„Strana Roberta Fica“, ak ste to takto nazvali, je vo veľmi zlej kondícii. Som presvedčený, že ak by na čele strany nastala výmena, o ktorej som hovoril už pred dvomi rokmi – keď som vyzval Roberta Fica aj Roberta Kaliňáka, aby uvoľnili miesto iným – tak by Smer ako strana bol v oveľa lepšej kondícii. Robert Fico dnes svojím kreditom ťahá Smer dole a ideovými postojmi od sociálnej demokracie dosť doprava. Ak sa Smer drží na percentuálnej úrovni, na ktorej sa drží, tak je to vďaka premiérovi Petrovi Pellegrinimu.

Ste si istý? Váš bývalý stranícky kolega Marek Maďarič nedávno povedal: „Smer pomaly slabne a ak bude Robert Fico stále predsedom strany, Smer čaká osud HZDS. Ak by Fica niekto nahradil, vidím to skôr na príbeh SDKÚ, kde tiež došlo k postupnej marginalizácii.“ Tvrdí, že ani Pellegrini nebude záchranou, lebo voliči Smeru zvyknutí na Fica sa s ním nestotožnia. Nemá pravdu?

Podľa môjho názoru nie. Poznám členskú základňu aj voličskú štruktúru Smeru. Nie je taká, ako si ju predstavuje Marek Maďarič. Viem, ako ju vidí on, a bolo to dôvodom, prečo ťahal Smer v parlamentných voľbách v roku 2016 aj v prezidentských voľbách v roku 2014 do tradicionalisticko-konzervatívnych vôd. No podľa môjho názoru to, že Robert Fico je dnes záťažou, výrazne vníma veľká časť členskej základne Smeru, najmä starostovia a primátori. Veľká časť strany si myslí, že výmena by mala nastať, a že do čela Smeru by mal nastúpiť Peter Pellegrini.

Skúsim oponovať. Markíza si vlani na jeseň urobila prieskum s otázkou, či bol lepším premiérom Fico alebo Pellegrini. V celej populácii vyšiel lepšie Pellegrini, no až 60 percent voličov Smeru povedalo, že lepší bol Fico.

Pamätám si tento prieskum. Bolo to pred pol rokom a odvtedy sa situácia zmenila. V politike má všetko svoj čas. Ak sa Pellegrini nechytí šance a včas, teda v krátkom čase po prezidentských voľbách neprejaví vôľu vymeniť Roberta Fica, dopadne to so Smerom tak ako s SDKÚ. Potom aj Peter Pellegrini prestane byť dôveryhodný, prestane byť nádejou.

Neviem, do akej miery poznáte Petra Pellegriniho, ale má na to, aby sa postavil Ficovi?

Má na to politické a ideologické schopnosti. Či má na to aj odvahu? V tejto chvíli sa mi skôr zdá, že nie. Určite ju dostatočne neprejavuje, aj keď to môže byť aj vecou taktiky. Ak by to ale urobil, v Smere by nastal ozdravný proces a percentá strany by sa mohli nielen udržať na dvadsiatich percentách, ale možno aj stúpnuť.

Keď už sme pri ňom, Marek Maďarič povedal, že sa zúčastňuje rozhovorov o nových politických projektoch, aj keď nevie, čo z toho bude. Vás niekto oslovil?

K tomu sa nebudem vyjadrovať.

Takže áno?

Nehovorím ani áno, ani nie. Ale poviem to takto – nestojím pred žiadnym rozhodnutím. Domácu politiku sledujem, komentujem a trochu aj ovplyvňujem. Ale nemám záujem o nejaké stranícke funkcie.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Môže na Slovensku ešte uspieť nová ľavicová strana, ktorá by konkurovala Smeru?

Veľmi hypotetická otázka, ale potenciál na vznik sociálno-demokratickej strany je vždy. Záleží na tom, čo sa stane v Smere. Ak tam nenastane zmena a Smer pôjde líniou, ktorú ideologicky presadzuje Robert Fico – a ktorá sa viac podobá línii Viktora Orbána ako sociálnej demokracii – tak nejaká alternatíva vznikne. Buď to bude samostatná strana, alebo bude súčasťou iného zoskupenia, kde bude tvoriť jej ľavé krídlo. No to sú hypotetické úvahy.

Čo hovoríte na špekulácie o strane Tomáša Druckera?

Som veľmi skeptický. Tomáš Drucker nemá absolútne žiadne skúsenosti s politickou stranou. Čítal som jeho rozhovory, nie je tam žiadna hodnotová ani ideová orientácia, nie je tam ani náznak smerovania jeho strany. Že by to mohlo byť založené na výzore Tomáša Druckera? Tieto časy sa už minuli s pánom Mjartanom.

Čaká sa aj na možnú stranu Andreja Kisku.

Bohužiaľ, možno jeho vinou, možno nie jeho vinou, s tým, čo dnes nesie na pleciach Andrej Kiska, sa stáva skôr záťažou. Keby som bol dnes stratégom strán Spolu a Progresívne Slovensko, k projektu Andreja Kisku by som sa nepridával. Zastavilo by to ich pozitívny rast. Andrej Kiska je dnes „stropový politik“. Aj keby niekomu pár percent pridal, vždy by prinášal limity a jeho „strop“ je stále nižší.

Po májových eurovoľbách v Bruseli skončíte. Nebude vám europarlament chýbať?

Nechcel som byť v europarlamente viac ako desať rokov. No priznávam, že mi budú chýbať európske témy. V Európskom parlamente sa rieši svetová politika a pri každej téme máte prístup k fantastickým informáciám. Organizujú sa híringy so špecialistami, konferencie či semináre, ktoré pripravujú rôzne politické skupiny; keď chcete, vypočujete si názory zo všetkých strán. Podklady k témam, o ktorých sa rokuje, sú naozaj na špičkovej úrovni. A to mi bude chýbať.

Europarlament má dnes 751 poslancov, po máji ich počet klesne na 705, no stále je to obrovská masa. Čo reálne dokáže ovplyvniť jeden europoslanec zo Slovenska?

Veľa, už len tým, že hlasuje. Každý z poslancov je zaradený vo svojej politickej skupine, nie sme teda rozdelení podľa národnej príslušnosti, ale podľa politickej orientácie. Ja teda zastupujem všetkých občanov EÚ. V našej sociálno-demokratickej skupine je 186 poslancov a každá téma sa v nej prerokúva. Do tejto debaty môžete vstúpiť a navrhovať vlastné opatrenia, prichádzať s pozmeňovacími návrhmi, pre ktoré môžete získavať spojencov. Je to taká istá práca, ako v ktoromkoľvek národnom parlamente.

Keby ste mali povedať konkrétny príklad, čo ste ovplyvnili vy?

Mnoho vecí: od formulovania postojov EÚ ku krízovým oblastiam ako sú Náhorný Karabach, Sýria či Lýbia, cez pokusy oživovať spoluprácu so severnou Afrikou cez Mediteránsku úniu až po upevňovanie vzťahov s Juhoafrickou republikou. Som podpredsedom Delegácie EÚ – Južná Afrika a podarilo sa mi pozvať aj nového juhoafrického prezidenta – inak bojovníka proti korupcii a domácej oligarchii – rečniť do Európskeho parlamentu… Ale všeličo sa mi aj nepodarilo. Inicioval som diskusie o zriadení Európskej spravodajskej služby, konkrétne návrhy som adresoval aj premiérovi Ficovi počas slovenského predsedníctva EÚ – ale neuspel som. Aj keď myšlienka sa hlbšie zakorenila.

Počúvate často mýty o Európskej únii? Aké?

Tvrdenie, že „rozhoduje bruselská byrokracia“. To je terminológia, ktorú používali najmä britskí ultrakonzervatívci. Európska administratíva nemá viac ľudí ako, povedzme, správa Bavorska. V Európskom parlamente aj s poslancami robí okolo 7-tisíc ľudí, na komisii je niečo medzi 50- až 55-tisícmi zamestnancov. To nie je vôbec prehnané číslo, veď je to administratíva, ktorá slúži potrebám 550 miliónov európskych občanov.

Čo ďalšie mýty?

Často počúvame rétoriku o „nikým nevolených byrokratoch z Únie“, ktorú používajú mnohí na takých ľudí, ako je napríklad Maroš Šefčovič. No on je v skutočnosti volený viackrát: musí ho nominovať slovenská vláda, a potom musí prejsť takzvanou grilovačkou a schválením v Európskom parlamente. Nehovoriac o tom, že konkrétne Maroš Šefčovič kandidoval aj v eurovoľbách. Tak či tak, komisár EÚ má väčšiu legitimitu ako minister národnej vlády, lebo má de facto legitimity dve. Tvrdiť, že niekto je nevolený byrokrat, je nezmysel.

A čo ľudové mýty o zakrivených banánoch a uhorkách?

To už je primitívny mýtus, aj keď je pravda, že Európska únia do podobných vecí zasahuje. No ľudia si neuvedomujú, prečo. Ako europoslanci máme napríklad na stole konkrétne analýzy o tom, ako sa mení tvar poľnohospodárskych produktov podľa toho, akú štruktúru má hnojivo, ktoré bolo pri pestovaní použité. Ak je v ňom viac dusičnanov, ako je povolené, presne sa vie, ako bude plodina vyzerať. Chcem tým povedať, že EÚ nekoná na základe náhodných nápadov. Vychádza zo striktných vedeckých analýz.

Ako odpovedáte, keď vám vyčítajú, že v europarlamente ste odtrhnutí od Slovenska?

Museli by sme hovoriť o konkrétnych príkladoch, no vo všeobecnosti je môj názor presne opačný. Europoslanci sú v oveľa väčšom styku so Slovenskom, a predovšetkým v oveľa väčšom styku s tým, ako by malo Slovensko vyzerať, aby bolo rozvinutou krajinou. Napríklad aj v oblasti sociálnych služieb, v ktorých stále zaostávame. Ako europoslanec som mal denne na stole možnosť porovnávať našu sociálnu a ekonomickú politiku s inými štátmi. Denne som videl, ako to robia Nemci, Poliaci či Španieli. A preto viem často oveľa lepšie zhodnotiť kvalitu našich politík, ako politici v Bratislave. Som menej odtrhnutý od reality ako domáci politici, ktorí sú ponorení v pseudokonfliktoch, osobných sporoch a politických straníckych bojoch. Preto odmietam toto tvrdenie.

Ktorého slovenského politika v Bruseli dobre poznajú a uznávajú ho? Ktoré meno má váhu?

Zo súčasne pôsobiacich politikov si veľmi dobrý kredit získal Peter Pellegrini. Nepočul som ani jednu výhradu voči jeho pôsobeniu v Európskej rade, teda na samitoch premiérov. Jeho vystúpenia v našej politickej skupine, ale aj jeho posledné vystúpenie v parlamente boli veľmi dobre prijaté. Peter Pellegrini má dobrú povesť, aj keď je tam veľmi krátko. No a potom minister financií Peter Kažimír. Jeho manažment slovenských financií, ale aj aktivity pri tvorbe európskych finančných inštitúcií a pravidiel sú široko akceptované.

Ako sa vám počúvali výhrady niektorých europoslancov, ktorí po poslednom vystúpení Petra Pellegriniho v parlamente vyzývali, aby sa odpútal od Roberta Fica? Vtedy sa ho dokonca zastal Richard Sulík.

Richard Sulík to povedal len preto, aby demonštroval svoj protieurópsky postoj. Richard nechápe, že sme občanmi EÚ a poslanci Európskeho parlamentu sa v mene občanov celej EÚ môžu pýtať na čokoľvek a kohokoľvek. K tým odkazom pre Petra Pellegriniho si to povedzme presne. Poslankyňa Sophie in ‚t Veldová viedla niekoľko delegácií Európskeho parlamentu na Slovensku v súvislosti s vraždou novinára Jána Kuciaka. V ľudskom slova zmysle použila metaforu, ktorou vlastne Pellegriniho ocenila. Povedala mu, že je predstaviteľ moderného Slovenska a novej Európy, kým Robert Fico je predstaviteľom starého Slovenska a starej Európy. A preto by sa mal od Fica odpútať. Toto tam zaznelo a ja to vidím rovnako.

Môže mať Slovensko niekedy predsedu Európskej komisie?

Môže. Je to súhra okolností. Jean Claude Juncker je z 300-tisícového Luxemburska. Politika je taká, že niekedy sa ako najvhodnejší ukáže človek, ktorý nepatrí ani k jednému silnému zoskupeniu. Ten, kto vie nájsť rovnováhu, je neraz tým najprijateľnejším. Slováci majú dobrý kredit. Nesúhlasím s tými – aj slovenskými politikmi či komentátormi – ktorí by nás radi dali do nejakého „východného vreca“ spolu s Orbánovým Maďarskom či Kaczynského Poľskom.

Viete si predstaviť, že by Slovensku mohol hroziť odchod z EÚ?

Nie. Pozrime sa napríklad na takzvanú finančnú krízu, ktorú sme prežili. EÚ jasne ukázala, ako je schopná v spolupráci 28 štátov racionálne a efektívne vyriešiť aj tie najzložitejšie problémy.

Richard Sulík by nesúhlasil.

Richard Sulík je premýšľavý, ale politicky nielen neskúsený, on proste nemá talent pochopiť komplexnosť politiky ako riadenia štátu. Preto ten zjednodušený libertarianizmus – ak môžem nejako politologicky označiť jeho postoje. Ale skvele kuchtí, má talent.

Takže veríte aj tomu, že najbližších desať rokov prežije aj eurozóna?

Jasné. Dnes sú trendom projekty, ktoré posilňujú geopolitickú úlohu eura vo svete. Euro má ambície – a správne – plniť aspoň tie funkcie, ktoré plní americký dolár. Táto koncepcia je na stole komisie. Práve preto mám rád Junckera, je to jediný komisár, ktorý presadzoval vizionárske veci, ktoré posilňujú EÚ ako celok. Posilnenie eura ako medzinárodnej meny je v tomto smere veľmi významné.

Čo urobí s Úniou a Slovenskom brexit?

Krátkodobo zaťaží časť pracovníkov v Bruseli aj v národných vládach, budú musieť riešiť drobné negatívne dosahy. No sú riešiteľné vo veľmi krátkom čase, do troch rokov. Brexit v kontinentálnej Európe otvorí priestor na oveľa efektívnejšiu integráciu, ktorej Británia bola vždy prekážkou. Briti si vždy žiadali výnimky a osobitné riešenia. Británia mala a má pre EÚ nenahraditeľnú úlohu v bezpečnostnej a spravodajskej oblasti. Bolo by chybou túto spoluprácu roztrhnúť. Verím, že Británia v priebehu troch-štyroch rokov zistí, že predstavy o vytvorení svetových obchodných zmlúv či oživení Commonwealthu boli nereálne. A potom sa začne približovať späť k EÚ napríklad podľa nórskeho modelu.

Od májových eurovolieb sa očakáva posilnenie antieurópsky orientovaných strán. Môže to mať dosah na fungovanie europarlamentu?

Som presvedčený, že tieto strany nezískajú väčšinu a ostatné strany to potlačí k užšej spolupráci ako doteraz. Sociálni demokrati a ľudovci mali vždy takzvanú technickú koalíciu, teda zmluvu, ktorá ich neviazala v konkrétnych veciach, ale zaručovala, že budú hlasovať za spoločné projekty. Posledné tri roky sa to rozvoľnilo. No ak antieurópske strany budú úspešné, tak to ľudovcov, sociálnych demokratov a liberálov pritlačí k spolupráci. Priestor na to otvára aj pozastavenie členstva maďarského Fideszu v Európskej ľudovej strane. A Macronovi centristi môžu tiež zahrať pozitívnu rolu. Nie som vystrašený, lebo posilnenie protieurópskych strán posilní spoluprácu tých proeurópskych.

zdroj: dennikn.sk