Veľký Slovák. K novembrovej smrti Dubčeka a k 50. výročiu federácie

Môj postoj je jasný: Dubček je napriek zlyhaniam hrdina.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Osmičkový rok nám spustil rozsiahlu diskusiu o rôznych historických udalostiach. Teším sa tomu, lebo po dlhšom čase sa zasa utvára verejná mienka nielen o „chlebových“ otázkach politiky, ale aj o hodnotách a zmysle nášho národného bytia, ale aj osobnej existencie. A tak k tomu organicky patrí aj diskusia o osobách a osobnostiach, ktoré túto našu dejinnú cestu sprevádzajú – a dávajú jej šťavnatosť nepochybne viacej ako len objektivizujúce pohľady historikov. A relácia RTVS Najväčší Slovák otvorila túto diskusiu najšťavnatejšie aj tým, že sa nevyhla tematizácii Jozefa Tisa – čo dokonca pomklo k pohybu aj orgány činné v trestnom konaní…

Reminiscencie na udalosti 68. roku opäť posunuli do centra pozornosti Alexandra Dubčeka, a to aj vo filmovom spracovaní. Máme tu už hotový celovečerný film Dubček – krátka jar, dlhá zima; režisér Robert Kirchhoff pracuje na dokumente Dubček: Všichni lidé budou bratři; a Leca production je vo fáze intenzívnej prípravy hraného filmu o Dubčekovi v réžii Lordana Zafranoviča a Krzystofa Zanussiho: už táto režisérska kombinácia dáva záruku, že to bude niečo neobyčajné. So Zafranovičom som o projekte hovoril osobne – a skutočne to berie vážne.

Pred 26 rokmi Alexander Dubček zomrel po autonehode. Už tá sama osebe je opradená legendami, lebo smrť významnej osoby – a to ešte dejinne kontroverznej – nemôže byť hračkou náhody. Pri veľkých postavách našich dejín chceme, aby aj smrť mala vyšší zmysel – a náhoda ako dopravná nehoda o takýto zmysel osobnosť oberá.

Ani pri Štefánikovi sa nám nechce pripustiť nezmyselnosť smrti. A tak neúnavne, do omrzenia hľadáme, čo a kto je „za tým“. Konštruujeme, lebo pocit či vedomie prázdna, bezzmyselnosti proste nevieme uniesť.

Môj postoj je jasný: Dubček je hrdina napriek zlyhaniam! Vyčíta sa mu podpísanie Moskovských protokolov. Nepochybne môžem o jednotlivých bodoch diskutovať. Realitou však je fakt, že Československo je obsadené 600-tisícovou armádou Varšavskej zmluvy a protokoly sa uzatvárajú v rámci tohto faktu. Faktu, že sme porazená a okupovaná krajina a protokoly sú kapitulačnými zmluvami. Len Sovieti sami ich tak nenazývajú, veď ide predsa o „bratskú pomoc“.

Viete si predstaviť, že by Dubček a reformné vedenie Komunistickej strany vytvorili exilovú vládu, povedzme v New Yorku alebo v Paríži? Veď Západ rešpektoval Postupimské dohody, ba držal sa ich. A reformní komunisti boli odvlečení do Moskvy, rokovali v centre štábu superveľmoci, ktorá nás brutálne a bleskovo obsadila.

Petr Pithart má relevantnú výčitku voči celému obrodnému procesu: že mal byť buď viacej zdržanlivý a Moskvu neprovokovať, alebo sa rozhodnúť pre definitívnu rozlúčku s Moskvou a dať jej to aj patrične najavo. A vytvárať predpoklady na takúto rozlúčku aj v súvislostiach medzinárodnej politiky.

Keby bola československá reprezentácia postupovala takto, prišlo by nepochybne tiež k invázii, ale reformní komunisti by možno mohli utvoriť exilovú vládu, napríklad v Belehrade. Ale doma by zatiaľ šantila robotnícko-roľnícka vláda, povedzme takého Biľaka…

Dubčekov podpis pod Moskovskými protokolmi je práve o tom, že sa to nestalo. Dubček ako politik stojí v strede, v tlaku netrpezlivých reformistov, ktorí už snívajú o politickej pluralite, a na druhej strane dogmatikov, ktorí by sa najradšej vrátili k stalinskej tvrdosti; a zvonka čelí ostrému pohľadu znepokojených generálnych tajomníkov – ktorí sami nemajú predstavu, čo by robili, keby sa to „spustilo u nich“. Dubček robí presne to, čo od politiky očakáva a vyžaduje Pithart: brzdí zdivený novinársky tlak, rodiaci sa politický bulvár, postupne čistí mocenské štruktúry od dogmatikov a otvára priestor „programovej reformy“. Viac ako politik urobiť nemôže! (Teda mohol by, práve v oblasti geopolitiky, ktorú si však politická ani intelektuálna garnitúra ´68 trestuhodne neuvedomuje. Debata je len o socializme, o jeho povahe, chybách a perspektívach. Ruské mocenské záujmy nie sú predmetom politického diskurzu ani stratégie.)

Spomínanú múdrosť „stredu“ si udržiaval Dubček aj po roku 1989: bol zhrozený posunom VPN doprava a k pražskému centralizmu a presne vedel, že to VPN roztrhne. Keď som ho lákal do Sociálnej demokracie, ktorej som v 90. šéfoval, vždy ma odbil: „Pokiaľ bude VPN v strede, pôjdem s nimi.“ A keď sa VPN začala posúvať doprava, horekoval nad tým a vedel, že Mečiar to využije. A to nechcel. Keď sa to však stalo, prijal moju ponuku a pridal sa k Sociálnej demokracii.

Dubček nemal sklony k autoritárstvu ani k sebapreceňovaniu: nepovažoval sa za veľkého reformátora, iba si chcel udržať morálny profil, integritu a otvárať priestor. Skromne, ale jasne uznal historický omyl seba i komunistov ako celku; a skromne a bez fanfár sa po mojich lákadlách pridal k sociálnym demokratom ideovo – a politicky aj k malej začínajúcej Sociálnodemokratickej strane Slovenska… Jasne tým ukázal chrbát Mečiarovi a aj osemašesťdesiatnikom v HZDS.

Dalo by sa ešte všeličo o ňom povedať, aj o jeho slabostiach. Môžeme túžiť po ideálnych hrdinoch. No tí sú vždy zlúčeninou veľkosti, odvahy, malosti a zlyhaní. „Oficiálna“ história si vždy vyžaduje vybrať práve idealitu, pozitívne hodnoty a zakrytie malosti. Hovorí sa tomu legendizovanie.

A práve pre toto všetko som navrhol a presadil práve pred 10. rokmi zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka. Zásluhách o demokraciu, o slobodu slovenského národa a o ľudské práva. Áno, aj národa – nezabudnime, že popri storočnici Československa si pripomíname aj 50. výročie vzniku federácie, prvej a verím, že definitívnej teritoriálno-štátnej kontúry Slovenska.

Iba mimochodom a na záver, keď si pripomíname storočnicu Československa. Alexander Dubček do svojich posledných dní podporoval spoločný štát, jeho federatívny model, pokladal sa vždy za československého politika. Áno, ako by priam symbolicky spolu s ním odišlo aj Česko-Slovensko.

Foto – TASR
zdroj: dennikn.sk