Prečo si aj pravičiar Juncker pripomenul Marxovo výročie

Otepľovanie, „svieže vetry“, vášnivé diskusie o smerovaní sveta v 60. rokoch boli tým impulzom, ktorý ma zviedol k „hľadaniu toho najlepšieho sveta“ – ako som si to vtedy v ranej puberte sám formuloval.

Siahol som po Masarykových Ideáloch humanitných, Bergsonových Dvoch prameňoch morálky a náboženstva a po Marxových Filozoficko-ekonomických rukopisoch. A odvtedy ma Marx sprevádza ako jeden z polemických pólov mojich filozofických, ale aj politických úvah.

Nie som sám, a neviem si v celých intelektuálnych, sociálnych a politických dejinách 20. storočia vybaviť jediného mysliteľa, ktorý by nepokladal za potrebné sa s Marxom vysporiadať.

Lenže u politikov je to iné, svojimi aktivitami vyjadrujú isté politické posolstvá, symboly, odkazy… A tak je logické, že účasť predsedu Európskej komisie Clauda Junckera na pripomenutí si tohto výročia vyvolala ostré debaty.

Od začiatku bolo jasné, že sa vyslovia tí ortodoxní vpravo, ktorí budú vyčítať milióny obetí projektu „komunizmu“;  tí ortodoxní vľavo, ktorí budú kontrovať nehumánnou podstatou kapitalizmu, miliónmi obetí jeho imperialistických vojen, kolonializmu a otroctva… Je však zaujímavé, že škála citlivosti na tieto protikladné argumenty sa ťahá aj pozdĺž delenia na bývalé „socialistické“ krajiny a tie západné, ktoré „reálny socializmus“ nepoznali.

My v postkomunistických krajinách si živo pamätáme, že sa socializmus budoval pod zástavami a obrazmi Marxa, Engelsa, Lenina (a v istom – a to najtemnejšom období – aj Stalina). A tak všetko negatívne, čo sa  v našej skúsenosti z tohto režimu zakorenilo, nesie aj Marxov obraz. Málokto okrem teoretikov a politických mysliteľov bude robiť rozdiely medzi  Marxom a jeho boľševickou reinerpretáciou Leninom či propagandistickým zneužívaním pre obhajobu politiky komunistických strán.

Juncker sa nepochybne celý život pohyboval v inej skúsenosti a myšlienkovej schéme. A nič na tom nemení fakt, že je pravičiar, a nikdy som za jeho politického účinkovania, či už ako luxemburského premiéra, šéfa eurozóny či napokon predsedu Európskej komisie, nič ľavicové nepostrehol. Prejavil síce porozumenie pre potrebu sociálnejšej Európy, ale tú chápal viac ako dôsledok veľkých investičných projektov a technologických inovácií a menej ako redistribúciu bohatstva štátnou sociálnou politikou. Akceptácia Marxa tak vôbec nevyplýva z Junckerovej náklonnosti doľava. Nie, je to práve ono rozdielne vnímanie a skúsenosť.

Vnímanie Karola Marxa od konca 19. storočia medzi sociálnymi demokratmi malo humanisticko-demokratický charakter: bolo to posolstvo robotníckej triede a predovšetkým odborom, že ich boj za politické a sociálne práva má eticko-humanistické dôvody a nie akýsi triedny egoizmus. Treba v tejto súvislosti pripomenúť, že ideologické motívy, ktoré viedli k miliónom obetí, boli viac dedičom Heglovej vízie dejín, aplikácie teórie prirodzeného výberu na sociálnu realitu, cez rasové a eugenické koncepty až po utópie racionálneho riadenia spoločnosti a pokroku v pozitivistickom hnutí do konca 50. rokov minulého storočia.

Mimochodom, aj tieto myšlienkové iniciatívy a prúdy boľševizmus absorboval a premenil na praktiky štátneho riadenia, toho, čo súhrne voláme totalitarizmus. Iba pre dokreslenie, Marx sa zo všetkých primitívnych foriem komunizmu, rovnostárstva, zoštátňovania vlastníctva vysmieval; nepoužíval pojem kapitalizmus; termín diktatúra proletariátu použil iba raz ako odpoveď na brutálne potlačenie Parížskej komúny (inak povstania nižších stredných tried, remeselníctva)… To len na dokreslenie tej rozdielnej atmosféry na západe Európy.

A keď sa objavili a rozšírili Marxove filozofické práce z jeho mladšieho, takzvaného humanistického obdobia – prevažne koncom 50. a v 60. rokoch – nie je vôbec náhodné, že to vyvolalo vlnu „humanizácie“ aj v komunistických stranách. Všade v západnej Európe viedli k občiansko-demokratizačným hnutiam, zápasom za ľudské práva, za úplnú denacifikáciu spoločnosti, za rovnosť žien, demokratické školstvo, antirasizmus a v USA až k masovému hnutiu proti rasovej segregácii.

V Latinskej Amerike k veľkému  hnutiu proti zotročovaniu a diktatúram v podobe nepochybne Marxom inšpirovanej kresťanskej teológie oslobodenia. A v sovietskej zóne k onomu už spomenutému „otepľovaniu“, demokratizácii, destalinizácii, k reformám… A to práve pod hlavičkou Marxovho humanizmu, čo komunistický režim nemohol pripustiť, a tak sa ideologicky ešte urputnejšie primkol k leninizmu a brutálnym vojenským obsadením Československa dal jasne najavo, že toto demokraticko-humanistické hnutie nepatrí k jeho podstate.

Osobitnú kapitolu by si vyžadoval čo len náčrt vplyvu šírenia tohto „humanistického“ Marxa na filozofické a kultúrno-umelecké hnutia 20. storočia, nevyhol sa mu existencializmus, ani ten kresťanský, ani štrukturalizmus, ktorý bol iste najhlbším prínosom do spoločenských vied 20. storočia, reformoval psychoanalýzu, postmodernizmus a výpočet nemá konca. A počas poslednej hospodárskej krízy ho začali nanovo oživovať aj mnohé ekonomické analýzy.

Áno, Marx je intenzívne v našej prítomnosti a paradoxne, o čo menej ho vnímame my v našej postkomunistickej realite, v akejsi ilúzii, že s komunistickým režimom nadobro odišiel aj Marx, o to viac sa s ním môžeme stretnúť na úrovni celosvetovej.

Marx je prítomný globálne, a to aj preto, lebo sám uvažoval v globálnych kategóriách, predovšetkým svetového trhu ako základu univerzálnych, planetárnych dejín. To je realita, ktorú neprekryje spor o vine a počtoch obetí, ani ideologické odmietanie, ani zbožňovanie – je to realita problémov, ktoré Marx otvoril, a ktoré sú naliehavejšie práve preto, že sa z ich zárodočnej podoby stali celosvetovými. Cez túto prizmu a atmosféru sa mi aj Junckerova účasť v Marxovom rodisku zazdala pochopiteľná.