Pár myšlienok k 60. rokom a ich významu (pri počúvaní A. Franklinovej)

Čo-to som už o 60. rokoch napísal, usporiadal niekoľko konferencií na túto tému a napokon ideami, naladením a emóciami týchto rokov žijem nepretržite: atmosférou to bolo jedinečné obdobie; nielen pre moje tínedžerské nadšenie.

Ani som sa vlastne o česko-slovenskej jari aj lete nechystal písať: v auguste som sa túlal v Kolumbii po stopách španielskych konkvistadorov, po posvätných miestach predšpanielskych „indigenos“; a, samozrejme, aj po magických miestach z tvorby a života „Gaba“, ako tam familiárne volajú Garcia Marqueza. Lenže správa o smrti Arethy Franklinovej sa mi nevyhla a akosi až podvedome spustila obrazy a asociácie, samozrejme aj moje prvé stretnutia s jej spevom. A to boli práve obrazy tých šesťdesiatych.

Deň pred polstoročnou spomienkou na brutálne obsadenie Československa polmiliónovou sovietskou tankovou armádou, pred nevypočítateľným pohybom ktorej sa triasli kolená rovnako obyvateľom Viedne ako Paríža či Barcelony, som sa z Kolumbie vrátil. A pustil sa do čítania komentárov a hodnotení česko-slovenského roku 1968.

Tón úvah bol už trochu iný ako v predchádzajúcich rokoch. To preto, že pohľady mladšej generácie už nie sú také vtiahnuté do ideologického protipostavenia pravice a ľavice, ako ho predurčovala neokonzervatívna doktrína a ešte pociťovaný dotyk s normalizačným socializmom.

Dotyk, ktorý hádzal do jedného vreca všetky ľavicové idey a spoločenské modely: do vreca starého haraburdia, ktoré vždy a zákonite vedie k totalitarizmu, ako ho poznáme z toho nášho reálneho socializmu. A druhý posun spôsobilo Rusko, to putinovské, ktoré sa stalo dôkazom, že ruská imperiálna politika bola tak vtedy, ako aj dnes rovnaká, vtedy postavená na brachiálnej sile ocele, dnes viac na kyberútokoch a sile fake news, či presnejšie na šírení rozkladných ideí a propagandy.

Väčšina reflexií sa však drží akejsi ustálenej línie: toho obsedantného tvrdenia pravice, že „komunizmus bol a je nereformovateľný“, a vízie reformných komunistov, že „obrodný proces bol nádejou na humanistický socializmus“. Oba postoje sú utópiou, prvý negatívnou, druhý pozitívnou. A tak sú úplne zbytočné konštrukcie predstáv, ako by dejiny vyzerali, keby sa stalo to alebo ono…
Ba navyše, tieto konštrukcie zakrývajú skutočný význam 60. rokov i toho, čo sa reálne dialo a uskutočnilo. A to sa dialo mimo tohto oficiálneho právno-politického diskurzu, alebo povedané jednoduchšie, mimo otázky štátno-politického usporiadania. Uniká nám tak, čo sa reálne rodilo, vo verejnej mienke, kultúrnom, hudobnom, umeleckom cítení; tie nové senzitivity, vyostrené protiklady, morálne dilemy, spytovania svedomia, historické reinterpretácie udalostí národných dejín. Tie provokovali, iniciovali, inšpirovali výkony vo filme, v maľbe, žurnalistike, vo vede, sociálnej a ekonomickej osobitne.

Martin Bútora vo svojej úvahe pripomína nové kultúrne prúdy, sám bol ich súčasťou. Nevyvodil však záver, že práve toto bolo jadrom, podstatou a je aj dedičstvom pohybov v 60.: to duchovno, avantgardnosť, alternatívnosť; nová humanistická senzitivita, ktorú formovalo odhaľovanie nehumánnych zločinov stalinského režimu, a to aj u nás; mierové hnutia; vietnamská apokalypsa s obrazmi napalmom spálených detí formuje univerzálny antiimperializmus – tak protiruský, ako aj protiamerický…

To všetko začalo meniť reálne vnímanie sveta medzi širokými vrstvami obyvateľstva, rodilo novú citlivosť na krivdy, nespravodlivosti a bezprávie. Aj odhodlanie sa im protipostaviť a napriek konformite, ktorú väčšia časť Slovákov aj Čechov prijala v normalizácii, tak napriek tomuto oportunizmu sa tvorili a šírili nové idey a odhodlania odporovať: Nemyslime si, že idea demokracie bola akousi univerzálnou hodnotou. Katolíci bojovali za slobodu svojej viery, zelení za inú politiku životného prostredia, časť odborov za zamestnanecké práva, reformní komunisti za demokratizáciu socializmu.

Mimochodom, práve títo reformní komunisti boli medzi prvými, čo pochopili počas perzekúcií v 70. rokoch potrebu inštitucionálnej zmeny politického režimu a v takých postavách ako Milan Šimečka, Miro Kusý, Ivan Laluha či Jožo Kučerák boli lídrami demokratického myslenia. A práve v perzekúcii počas normalizácie aj Dubček pochopil zmysel ľudských práv a Charta 77 nebojovala proti socializmu, ale za dodržiavanie občianskych a politických práv stelesnených v platnej ústave.

A tak v týchto prúdoch vyvierajúcich z emancipačných pohybov 60. rokov sa rodí idea ľudských práv. Rodí, lebo nezabúdajme, že USA boli v týchto rokoch krajinou rasovej segregácie, obmedzených občianskych práv a ďaleko od ľudských práv a demokracie, ako ich chápeme dnes. Tak ako nám dnes spieva Joan Baez na Pohode, tak spievala svoje protestsongy proti americkým konzervatívcom. Inštitúcie právneho štátu sa vtedy len rodili a univerzalita demokracie nebola všeobecne akceptovanou hodnotou a už vôbec nie súčasťou právnych systémov ani na tom idealizovanom Západe.

„Obrodný proces“ a obsadenie Československa mali ešte iný dôsledok, na ktorý sa zabúda – lebo akoby vývoj ľavice nepatril k dejinám, ale patrí: v západných komunistických stranách nastáva štiepenie na tých, čo zachovali promoskovskú orientáciu a pôvodné revolučno-diktátorské ciele, a sily novej ľavice rešpektujúcej slobodu, demokraciu a európske politické hodnoty: práve československým reformným procesom sa začala aj deboľševizácia západnej ľavice, kryštalizácia komunistov na dogmatikov a eurokomunistov, pričom títo druhí postupne dospeli k sociálnej demokracii.

Práve česko-slovenský obrodný proces nepochybne a definitívne inšpiroval zápas proti socializmu v podobe, v akej sa vyvinul vo východnej boľševickej tradícii: ako neobmedzená vláda jednej strany, jednej ideológie a jednej pravdy.

Väčšinou si pri výročí okupácie púšťam Kryla či Kubišovú, nuž v tieto dni som dal prednosť starej vinylelpéčke s piesňami Arethy Franklinovej, ktorá vyšla v Suprafone vo výbere Marty Kubišovej ešte v 69. roku. Aj „kráľovná soulu“ je už na druhom svete, ale idey a hodnoty, ktoré zrodili 60. roky, chvalabohu žijú. A bol by som rád, keby sme ich rozvíjali ďalej.