V úvahe o Novembri ´89 som poukázal na to, že za dnešné problémy viac ako bývalí komunisti môže šoková terapia a neoliberálny model, ktorý sme prijali. Ivan Mikloš ma ostro za to napadol a tak som reagoval týmto článkom.

O politickom diletantizme a ľudskej nekorektnosti Ivana Mikloša

Foto – TASR
Foto – TASR

Transformácia a hospodárska politika nie sú doménou ekonómov.

Autor je filozof, publicista, politik

Nedivím sa, že Ivana Mikloša pobúrila moja úvaha o príčinách aj nášho dnešného marazmu a môj pokus búrať mýtus, že jeho príčinou je fakt, že sme sa nedostatočne vyrovnali s komunistami. Pobúrila až tak, že sa prestal ovládať a ukázal v plnej nahote svoju povýšeneckosť, aroganciu a primitivitu.

Najprv tak, že keď nie som ekonóm, nemám do transformácie našej spoločnosti po novembri ’89 čo hovoriť. A z pohľadu dokonalého ekonóma označil moju úvahu za „znôšku nezmyslov“ a „hlúpe názory“. A pustil sa do obhajoby Klausovho modelu transformácie, takzvanej šokovej terapie.

Nebudem sa tu zaoberať porovnávacou analýzou vývoja v okolitých krajinách, ktorú napokon Mikloš redukuje na parametre rastu, lebo vo vzťahu k téme, ktorou sa ja zaoberám, nemá žiaden zmysel. Navyše vôbec „nefavorizujem“ gradualistickú koncepciu, ako to tvrdí Mikloš, aj keď Komárkove názory (najmä v jeho knihe Ohrožená revoluce zo začiatku 90. rokov ) mi boli blízke; Kočtúchove už menej…

Teda k meritu: transformácia a hospodárska politika nie sú doménou ekonómov. Ivan Mikloš nikdy nepochopil, že politika je hľadanie vyvážených riešení, teda takých, ktoré zároveň stimulujú hospodárstvo a uspokojujú potreby obyvateľstva. Predstava Mikloša bola vždy bezohľadné uskutočňovanie ekonomickej teórie bez ohľadu na reálny život spoločnosti.

Lenže ekonomických teórií je veľa. Pracoval som skoro desaťročie v ekonomickom výskume a nepamätám si, že by sa na niečom zhodli vtedajší ekonómovia: Kučerák, Filkus, Kočtúch, Hofmann, ak spomeniem len niektorých, mali veľmi odlišné názory. A napokon aj Klaus – ktorého som zažil aj ako svojho učiteľa: rok nás drvil ekonómiu v podaní Samuelsona, nie reprezentanta reaganomiky či thatcherizmu, ako by sa mohlo predpokladať, ale zmiešanej ekonomiky (od ktorej Klaus odskočil až na začiatku 90. rokov).

Desať rokov v Európskom parlamente som počúval diskusie ekonomických teoretikov, ktorí sa nikdy nezhodli, a to nielen podľa ideologickej orientácie, ale aj vo vnútri tých istých smerov. Ide teda o to, že politika nesmie podliehať jednostrannosti ekonomických teórií, lebo je riadením a organizáciou spoločnosti ako celku.

Tento koncept som rozobral vo svojej prvej polemike s Ivanom Miklošom práve tu v Denníku N (Koniec neoliberalizmu? Áno!). V tomto zmysle mal moje sympatie napríklad šéf Európskej komisie Juncker, ktorý dokázal zladiť finančnú disciplínu s vytváraním investičných zdrojov a žiaducich sociálnych mechanizmov. Alebo návrhy liberála Verhofstadta, ktorý bol majster na odhaľovanie a riešenie problémov jednotného trhu. A napriek kritike domácich ľavičiarov som podporoval aj nové obchodné dohody, napríklad CETTU (aj tu v Denníku N).

Miklošovo tvrdenie, že sa chcem „prefíkane zviezť na protikapitalistickej vlne“, je v mojom prípade úplne nevhodné a povrchné, a je len pokusom znehodnotiť moje názory nie logickou argumentáciou, ale zhadzovaním. Mikloš sa ma pokúša zhadzovať aj ďalšími tvrdeniami. Že som „dlhé roky slepo a poslušne slúžil Ficovi“ a až vtedy „ste precitli, keď ste pochopili, že bruselské benefity sa pre vás u Fica skončili“. Nuž nikdy som slepo ani poslušne nikomu neslúžil: svoju sociálnodemokratickú pozíciu si trvalo udržujem a pestujem od konca osemdesiatych rokov. Zakladal a viedol som sociálnodemokratickú stranu, pokúšal som sa v počiatkoch presviedčať aj VPN, aby nabrala „sociálnodemokratický kurz“; a podieľal som sa na formovaní novovzniknutej strany Smer, s úsilím, aby mala sociálnodemokratický profil, čo sa mi sčasti podarilo.

Nikoho som „neposlúchal“, presne opačne, stále som vo vnútri strany zápasil o jej stredoľavý profil. A nezabúdajme, že Smer vznikal aj ako odpoveď na množstvo škandálov, v ktorých sa potácala vtedajšia vládnuca garnitúra: spomeňme si len na kauzy okolo FNM, kauzu vláčiky, podplácanie novinárov, kupovanie poslancov, financovanie SDKÚ cez schránkové firmy, škandalózny prípad „skupinka“, ktorý ukazoval nekalé finančné praktiky až po zneužívanie  SIS Dzurindovou vládou, ktorej Mikloš slúžil (či „slepo a poslušne“, neviem).

Nezabúdajme, že dnes sa Gorila používa hlavne proti Ficovi, ale 80 percent jej obsahu poukazuje na korupčné praktiky Dzurindovej vlády v obrovskom rozsahu. Práve kritika tejto politiky pritiahla k Smeru veľké množstvo priaznivcov, presne tak ako dnes priťahuje voličov zápas opozície proti podobným praktikám počas Ficovej vlády. Lenže ja som tieto praktiky kritizoval aj vo vnútri Smeru, a to hneď, ako sa objavili, a keď som nepochodil, spustil som kritiku aj na verejnosti.

Od kauzy Bašterňák som požadoval odstúpenie Roberta Kaliňáka, a keď sa tak nestalo, verejne som žiadal odstúpenie Roberta Fica (dávno pred tragickou vraždou novinára a jeho partnerky…). Žiadne „bruselské benefity“ ma od toho neodradili. Lebo som ich ako benefity nikdy nevnímal, naopak, mimo parlamentnej práce by som iste z hľadiska „benefitov“ bol na tom lepšie. Pri plnej skromnosti, som dosť vynaliezavý človek, aby som sa vedel o seba čestne postarať.

Je mi ľúto, že Ivan Mikloš sa znížil k takejto znevažujúcej demagógii, hrubosti a zákernosti, s akou som sa vlastne v našom verejnom diskurze stretol iba u pána Blahu. Je smutné, že sa Mikloš dostal v ľudskom zmysle na túto úroveň.

Bez ohľadu na spory okolo ekonomických teórií, stojím si za názorom z mojej úvahy: že „zviazanosť mocenských garnitúr s privatizačným majetkom, zneužívanie Fondu národného majetku na budovanie vlastného oligarchického zázemia, rovnako ako vyvlastňovanie privatizérov novými privatizérmi, rozmiestňovanie ‚svojich‘ ľudí na rozhodujúcich hospodárskych, policajných, súdnych, ale aj spravodajských pozíciách, bolo náplňou činnosti všetkých vládnych garnitúr“. Zmeniť tento systém pokladám skutočne za naliehavú úlohu novej vlády.