Nestačí odchod Fica, aby sa zo Slovenska stal vysnívaný raj

Politická scéna potrebuje vyjasňovať a nie zatemňovať.

Hystéria sa stupňuje. Nepochybne aj preto, že sa blížia parlamentné voľby, ktoré si niektorí predstavujú ako polorevolúciu, zmenu „režimu“, nastolenie „dobra“, príchod raja. Proste porážku Smeru. Typické vizionárstvo, utopická nádej vkladaná do všetkého možného, len nech to nie je Smer.

Na tejto báze zaznievajú volania po „jednote“, spojení všetkých protismeráckych síl, politikov, strán… Samozrejme, že je to utópia, ktorá sa nestane skutočnosťou už len preto, že lídri strán neuzavrú spojenectvá na základe predpokladaných výsledkov volieb, prieskumov či predpovedí veštíc.

Pozoruhodné je však niečo iné, a to spôsob uvažovania a politický horizont týchto „zjednocovačov“. To, že politické strany by mali byť tvorcami, nositeľmi a uskutočňovateľmi istej politickej vízie, hodnôt, predstavy Slovenska, spôsobu riadenia štátu, rozdeľovania rozpočtu, eurofondov, koncepcie hospodárskeho rozvoja a sociálnej politiky – to im proste uniká, ba je im to jedno. Dajme sa dokopy, aby sme porazili Smer! Ale s akým cieľom, s akou alternatívou, s akými hodnotami?

To, čo Slovensko potrebuje, je kryštalizácia politických hodnôt a programov. To je to, v čom zaostávame. Ak si niekto myslí, že jediným cieľom je odstránenie Fica a korupcie, tak nemá predstavu o riadení štátu, o potrebách spoločnosti a je mu vlastne jedno, ako sa Slovensko bude rozvíjať. Má volič jasnú predstavu, kam chce Slovensko dotiahnuť Sulík, kam Kollár, kam Matovič?

Vznikajú nové a úspešné strany, z ktorých má celkom jasnú predstavu o Slovensku hlavne PS/Spolu, ale Kiskova nová strana priam transparentne vzniká ako strana „prezidenta“ a program a politická orientácia sa len pridávajú ako akási vhodná či najvhodnejšia nálepka pre budúci úspech. (Ľavica, božechráň, sociálna demokracia sa nedá, lebo je stále pricapená k názvu Smeru, liberáli sa už usadili v PS/Spolu a pseudoliberáli u Sulíka, nuž tak čo: budeme umiernení konzervatívci, lebo zasa tí radikálnejší sú už roztrúsení od Matoviča cez Kollára až po SNS.)

Je to vytváranie vrstvy politikov, ktorí nemajú žiadnu ideovú autenticitu, sú ako prázdne nádoby, do ktorých majú potom „odborníci“, analytici a hlavne reklamné agentúry vložiť obsah – samozrejme, ten s najlepším výhľadom na úspech.

Aby ste mi rozumeli: neodmietam žiadnu „techniku“ vznikania strán, ide mi o to, aby na Slovensku prebiehala kvalifikovaná diskusia o politických smeroch. Ako som už o tom viackrát písal, rôzne politické smery majú hlavne počas povojnovej histórie precízne vypracované politiky, až do detailov – a striktne sa v nich líšia. Chceme zmazať tieto rozdiely namiesto toho, aby sme sa ich učili, pretavovali na potreby Slovenska, kryštalizovali rôzne videnia sveta, nášho aj voličov, a kultivovali vlastné životné postoje a očakávania; tak zmazať tieto rozdiely by bolo krokom späť.

Späť do temných útrob tej slovenskej utopickej tradície, ktorá nám našepkáva ako zlý prorok: Zbavte sa toho Fica aj Smeru a Slovensko sa zmení na vysnívaný raj. Táto utópia je obsiahnutá aj v obsedantných novinárskych tlakoch na politikov, aby sa zaprisahávali, že so Smerom nie, ani s Ficom, ani s Pellegrinim. Áno, je to preventívny hon na čarodejnice, lebo kto by sa náhodou rozhodol, že vládnutie s Kollárom alebo povedzme Matovičom by tento vysnívaný raj menilo skôr na peklo a že teda radšej so Smerom, stal by sa okamžite zradcom, a to zradcom hodným opovrhnutia – ako sa to prihodilo Mostu-Híd.

Smer určite netreba obhajovať a čitateľ mojich príspevkov iste vie, že som tvrdý kritik nielen Ficovej politiky, ale aj všetkých škandálov a osôb s nimi spätých, predovšetkým Kalištrňáka. A verejne podporujem aj úsilie Pellegriniho vymeniť Fica a naštartovať „resocialdemokratizáciu“ Smeru. Nemám veľké ilúzie, že sa to podarí, ale Smer ani dnes už nie je a zajtra už vôbec nebude rozhodujúcim faktorom utvárania Slovenska.

Stále upozorňujem, že prišla doba vyhroteného a možno aj strategického zápasu nie medzi metaforickými silami dobra a zla, ale medzi ideami moderného, progresívneho, humanistického vývoja proti silám spiatočníctva, nacionalizmu, zaostalých tradícií a predsudkov, ľudskej nehumanity a právnej necitlivosti. A zápasu proti „ekonomike neoprávneného privlastňovania“, ako by som nazval jav, ktorý sa nesprávne zužuje na korupciu. Jav, ktorý v rozhovore, myslím, že práve pre Enko, opísal správne Miro Beblavý ako istý systém, v ktorom sa menia len figúrky, postavy a miera, ale podstata javu (legalizovaných foriem rozkrádania) zostáva.

Rozdiel ukážem na jednom príklade, ktorý priam symbolicky delí politickú scénu, ale väčšina ho vníma skôr intuitívne: „tradičná“ rodina, táto mantra konzervatívcov. Nie som proti „tradičnej“ rodine, ale nepodporujem jej výlučnosť, pripúšťam slobodné rozhodovanie iných. Lebo v ideológii konzervatívcov tradičná rodina znamená zároveň odsudzovanie, vylučovanie a zakazovanie toho, čo podľa nich do tradičnej rodiny nepatrí: rozvody, slobodné mamičky či oteckovia, registrované partnerstvá, adopcie do netradičných rodín všeobecne a v prípade homosexuálnych až hystericky…

A nechcú sa obmedziť na presvedčovaciu kampaň, ale chcú zakazovať zákonom: sobáše, interrupcie, adopcie… Všetko to, čo nezapadá do ich chápania tradície, poväčšinou predurčeného ich vierou! Nech si cirkvi zakazujú, čo chcú, každý z nás má slobodný výber, či bude tieto zákazy rešpektovať alebo nie a z cirkvi aj vystúpi. To je liberálny prístup! A ako sociálny demokrat pridávam: a navyše, žiadna forma rodiny nesmie byť sociálne diskriminovaná, musí požívať rovnaké sociálne práva. Ale zákonom zakázať prerušenie tehotenstva, zákonom donútiť ženu, aby mala dieťa znásilňovača alebo biologicky poškodeného potomka, zákonom zakazovať lekárom pomáhať a prerušením tehotenstva zachrániť život ženy, zákonom znemožňovať dvojici rozhodnutej spolu žiť, aby sa stali manželmi… To je prístup katolíckych konzervatívcov!

Nič nebráni konzervatívcom presviedčať všetkých, aby podporovali tradičnú rodinu, ale nie zakazovať iné formy zákonom. Takéto rozdiely v prístupe k nášmu životu majú tisícorakú podobu. Slovensko potrebuje dlhú a jasnú diskusiu vyjasňovania si týchto rozdielov. Rozdielov – a nie zlievanie sa do temných močarísk, v ktorých sa dá ľahko zakryť, kto je kto a čo vlastne chce.

 

 

zdroj: dennikn.sk