Geopolitické avantúry Kaczyńského Poľska

A zasa sme vtiahnutí do hier Donalda Trumpa. Nechcem nadávať, ale už sa mi ani nechce, ba prieči napísať „amerického prezidenta“. Človek, ktorý hrá ruskou kartou proti najbližším európskym spojencom, je ponajprv hodný opovrhnutia a v kontexte všetkých jeho avantúr je to proste blb. A na tejto slabomyseľnosti a márnomyseľnosti si teraz chce prihriať polievočku poľská vláda.

Je to asi desať rokov, čo som sa ako šéf zahraničného výboru Národnej rady postavil proti poľskej a českej ochote byt súčasťou Bushovho plánu na rozmiestnenie protiraketového obranného systému v Poľsku a Česku. No vôbec nie preto, že by som podceňoval iránsku či ruskú hrozbu, ale preto, že to mal byť podľa mňa projekt NATO ako celku a nie “bilaterálka” USA a dvoch stredoeurópskych štátov…

Poľská vláda pred krátkym časom požiadala USA o rozmiestnenie vojsk na svojom území a zriadenie základne (ktorú by platili Poliaci až do výšky dvoch miliárd dolárov…). Po kryštalicky primitívnom správaní Trumpa na summite G7, správaní, ktoré sa už ničím nedalo reinterpretovať, napríklad všetko ospravedlňujúcimi komentármi „a čo keď je to jeho taktika“, alebo „čo keď mu to vyjde…“ a ktoré zasadilo posledný úder už aj tak roky obsolentnému konceptu Západu, tak v tejto situácii sa poľská vláda rýchlo ponúkla ako mediátor medzi Európskou úniou a USA.

Poľský pokus o geopolitiku (vytvorením osobitných vzťahov s USA) je myslený ako zbraň proti hodnotám Únie a, samozrejme, ako následný pokus o soft hegemóniu v strednej Európe. Geopolitické ambície Poľska nie sú novinkou: tak Bushov projekt protiraketovej obrany pred desiatimi rokmi, ako aj dnešné iniciatívy sú z dielne Kaczyńských.

Obamova administratíva projekty odsunula a liberálna vláda Donalda Tuska sa skoro sedem rokov usilovala riešiť problémy hlbšou európskou integráciou. Kaczyńského Poľsko je iné: zásadne sa nestotožňuje s hodnotami Únie, s hodnotami vpísanými do všetkých zmlúv od Rady Európy cez Kodanské kritériá po Lisabonskú zmluvu… Je to pokus o klerikalizáciu poľského štátu, a teda v konečnom dôsledku vedie ku klérofašizácii ako logickej konzekvencii sekularity štátu… A Kaczyński vie, že sa to nestane, lebo je tu ten korekčný mechanizmus, ktorý niektorí pejoratívne nazývajú „bruselskou byrokraciou“, v tomto prípade cez podpredsedu komisie Timmermansa, ktorý sa ujal nevďačnej úlohy strážcu európskeho práva.

Tlak Únie je pomerne veľký, tak Komisia, ako aj premiéri v Európskej rade presne vedia, že ustúpiť by v tomto prípade znamenalo definitívne spochybniť jeden z pilierov EÚ, vládu zákona a teda aj povinnosť nedvojznačne ju dodržiavať.

Timmermans vo svojej plamennej reči pred pár dňami v Európskom parlamente plasticky poukázal na tú základnú trojčlenku, ktorá tvorí nosný pilier EÚ: demokraciu, vládu zákona a ľudské práva… A o pár minút pridal k tomuto nekompromisnému postoju svoje áno aj holandský premiér Mark Rutte (a bola to hádam jediná vec, s ktorou som v jeho prejave mohol súhlasiť).

A tak sa mi nezdá, že by Komisia ustúpila Kaczyńského snahe vytrhnúť Poľsko zo základného hodnotového poľa europeanizmu. Kaczyński a jeho radikáli si to uvedomujú, ale zďaleka neskladajú zbrane. V Únii zostať chcú, ale v zosilnenej pozícii. A tak sa uchyľujú práve k tomu starému svinstvu, ktoré sa práve Únia pokúša už nejaké desaťročie neutralizovať: ku klasickej geopolitike.

Poliaci vtiahnutí medzi mocenské záujmy Ruska a Nemecka mali vždy historicky oprávnenú geopolitickú fóbiu. Oživovať túto fóbiu dnes je poprvé nezmyslom, lebo nemecká moc je účinne neutralizovaná kompletným začlenením Nemecka do Únie, spoločnou obrannou zmluvou v rámci NATO a až úzkostlivým dbaním Nemecka na svoj „mierový profil“. (Ktorý je mimochodom tiež anachronizmom a bráni Nemecku výraznejšie sa podieľať na svetovom poriadku…)

Voči Rusku má Poľsko jednoznačne zabezpečenú obranu v rámci NATO a Únia dnes začala intenzívnejšie pracovať aj na vlastných, európskych vojensko-bezpečnostných štruktúrach. A Poľsko môže byť ich významnou súčasťou. Ale Kaczyński a spol. uvažujú inak. Postaviť Poľsko do výhodnejšej pozície osobitnými vzťahmi s USA, a to nie v rámci NATO, ale na bilaterálnej báze.

Poľsko nepožiadalo o rozmiestnenie vojenských jednotiek NATO, ale USA. A po onom nasprostastom správaní Trumpa na samite G7 by poľská vláda zase rada využila situáciu tým, že sa stane mediátorom medzi Európskou úniou a USA. Akoby Poľsko nepatrilo k Únii a bolo nejakým nezávislým brokerom z inej planéty.

To, čo je na Trumpovej avanturistickej politike najnebezpečnejšie, je vracanie sveta do pazúrov geopolitiky, v ktorej neexistujú žiadne univerzálne a medzinárodné pravidlá, ale len večné preteky vo vytváraní „víťazných aliancií“ a mobilizácia vnútornej a vonkajšej sily štátu. Inými slovami, jeho totalizácia. Kaczyńského Poľsko sa pridáva k tejto deštruktívnej politike, samozrejme s nádejou, že silovými alianciami sa vyhne povinnosti dodržiavať vládu zákona doma, hodnoty na ktorých stojí EÚ – a nerobme si ilúzie, ak by sa Únia dostala do vyhrotenejšieho sporu s Trumpovým rozbíjačskými chúťkami, tak si tento avanturista iste všimne poľské ambície, Kaczyński sa stane „úžasným“, talentovaným a obdivuhodným mužom, ktorému bráni v rozlete tá zlá Únia. A napokon niektorý z Trumpových poradcov vymeria aj špecifické miesto v pekle všetkým tým, čo budú hľadať, ako takýto tandem alebo alianciu nedopustiť.

Iba mimochodom, aká je v tejto situácií zahraničnopolitická pozícia slovenskej vlády? V rámci EÚ, NATO či V4, ktorej jednotu tak radi prezentujeme hlavne v odpore k „Bruselu“?