Ako by z nás katolícki fundamentalisti chceli urobiť Karpaťanov

Prvý septembrový týždeň som strávil v Poľskej Krynici. V známom kúpeľnom mestečku sa každý rok koná Ekonomické fórum, akýsi stredoeurópsky Davos. Organizátori sa usilujú dať dokopy všetko, čo je k dispozícii z politickej, ekonomickej a kultúrnej sféry. Vždy aj s typickým poľským presahom na Ukrajinu… Okolo 400 podujatí a niekoľkotisíc ľudí. Organizátori ma pozvali rečniť a diskutovať. Tentoraz na tému V4. Všimli si moje dve úvahy o zmysle tohto zoskupenia, ktoré som uverejnil tu v Enku. (Viem to preto, že moderátor na úvod diskusie z týchto úvah citoval…).

Samozrejme, že som si šiel vypočuť aj iné diskusie, koľko sa mi do dvoch dní zmestilo. Musím povedať, že som ostal v šoku. Vybral som si diskusie menej technokratické a viac o širších súvislostiach ako Európa v globálnej súťaži, svet spoločných hodnôt, kultúra slobody, intelektuálne aspekty strednej Európy atď. S takou dominanciou a sebavedomím, s akým sa tu v diskusiách prezentovali katolícki fundamentalisti, som sa ešte nestretol.

Argumenty neboli nijako nové, to klasické inštrumentárium: sloboda nemôže byť absolútna, potrebujeme morálnu autoritu, liberalizmus otvára priestor perverzite, rozkladu tradičných hodnôt, bezbrehému konzumizmu, bez viery je človek vydaný napospas pudom, migrácia ohrozuje európske hodnoty atď. Viera a moralita, ktorá by tomu všetkému mala zabrániť, je, samozrejme, katolícka. Diskusií sa hojne zúčastnili predstavitelia parlamentu aj poľskej vlády, rovnako ako poľského kléru.

Áno, prekvapila má táto manifestáciu už akoby víťazného triumfu novej autority. Ani jeden rečník si nepoložil otázku, kto teda má byť touto autoritou? O výklad zjavenia sa prú desiatky rôznych kresťanských cirkví, katolicizmus sám nemá žiaden jednotný výklad a navyše dnes – ako poznamenal pápež František – akoby sa schyľovalo k novej schizme: práve medzi tými sociálne reformnými a tými doktrinálnymi fundamentalistami. No z rečníkov priam prýštila istota, že oni vedia a vlastnia tú pravú podstatu viery.

Táto istota viedla diskutujúcich priam k majstrovskému slovnému eskamotérstvu: prezidentka rumunskej Asociácie katolíckych lekárov stotožnila liberalizmus s novým marxizmom ako ideovým dedičstvom takzvanej Frankfurtskej školy (známy ľavicový inštitút sociálneho výskumu pôsobiaci od 30. rokov vo Frankfurte…) – s tým, že dnes sa na nás v podobe liberalizmu vlastne valí nová hrozba komunizmu.

Podobné absurdity zaznievali z úst honorabilít na úrovni arcibiskupov či podpredsedov Sejmu. Karel Schwarzenberg (bývalý český minister zahraničných vecí) stratil zábrany a emotívne si pri týchto perlách ducha búchal po čele. Ale – čo ma tiež prekvapilo – bola hojná účasť slovenských kádehákov z minulej éry tejto strany. A tak mi to hneď pripomenulo diskusiu, ktorú pred desaťročím rozpútal Vladimír Palko u nás doma tvrdiac, že marxisti sú len bratrancami liberálov, majúc ten istý ideový zdroj v osvietenstve.

Palko bol v tom čase u nás okrajový jav, ale už vtedy bolo zrejmé, že tak on, ako aj jeho dnešní stredoeurópski súputníci sa opierajú o neosvietené, temné východiská.

V tomto všetkom ešte žiadne nebezpečenstvo netkvie. Lenže táto staronová doktrína potreby duchovnej autority, ktorá by vládla (pod duchovnou rozumej náboženskú, pod náboženskou kresťanskú, pod kresťanskou katolícku…) si hľadá aj svoje uskutočnenie, aj svoj priestor. A tým priestorom duchovnej obrody sa má stať práve stredná Európa: do diskusie sa vtláčajú pojmy ako„stredoeurópske hodnoty“ – evidentne a jasne ako alternatíva k tým západoeurópskym, pokazeným liberalizmom.

Úplný novotvar, pod ktorého názvom sa veľká časť diskusie viedla, bola Európa Karpaťanov (Europe of the Carpathians), so zdôraznením akejsi kultúrnej osobitosti „Karpaťanov“. Vôbec neviem, či som to preložil správne, lebo s Karpatskou kotlinou a Karpatami ako horským masívom sa bežne stretnem, ale s „Karpaťanmi“ som ešte nikdy nemal tú česť. Motív je však jasný: Kaczyńského mesianizmus a Orbánovo novokresťanstvo treba spojiť, zbaviť ich len akejsi personálnej väzby na dvoch kritizovaných politikov, navodiť dojem, že tu je nejaká osobitá „kultúra“ (karpatská); a to kultúra s novým poslaním, ktoré má revitalizovať a modernizovať tú „starú Európu“ (rozumej: rozloženú liberalizmom). Jednoducho, že to nie je žiaden produkt dvoch politikov, Orbána a Kaczyńského, ale hodnotová substancia regiónu Karpát a jeho národov. Treba ju len revitalizovať s ušľachtilým cieľom zachrániť Európu. Tú pravú, samozrejme, katolícku.

Spomínané knieža starej Európy, Karel Schwarzenberg, pokus o túto jednotu charakterizoval ako „jednotu zakomplexovanosti“. Akéhosi permanentného vytvárania niečoho osobitého, iného, čo by zakrylo náš pocit menejcennosti z permanentného dobiehania toho vyspelejšieho. Iba pripomínam, je to stará formulka ťahajúca sa od romantizmu: vy ste tí ekonomicky vyspelejší, ale my máme svoju osobitnú duchovnosť (vieru), ktorou sa vám môžeme nielen vyrovnať, ale aj vás obrodiť a v konečnom zmysle spasiť.

Nuž áno, tento typ osobitosti nie je nič iné len prejav zaostalosti a spiatočníctva. To tu vždy bolo. Ibaže novosť tohto fenoménu tkvie v tom, že sa z neho stáva program, nebezpečný politický program usilujúci sa aj o svoje geopolitické ukotvenie.

Slovenské politické strany sa priam pretekajú, kto je konzervatívnejší. Celé spektrum od Matoviča cez Kisku, Hlinu, Kollára, Danka, Kotlebu po Fica sa predbieha v rétorike národného tradicionalizmu, ktorému nevedia dať iný hodnotový obsah ako katolícky (aj keď sa budú oháňať kresťanstvom a Európou). Teraz je len otázkou, ktorí z nich si to naštartujú smerom k Palkom zatracovaným kresťanským demokratom, napríklad nemeckým alebo francúzskym… A ktorí to potiahnu k orbánovským a kaczyńským a urobia z nás „Karpaťanov“.

Prvým signálom bude síce chaotické, ale signifikantné úsilie o nový interrupčný zákon. Ten ukáže, či má šancu štátom sankcionované prenášanie (pseudo)katolíckej doktríny do činnosti štátnych škôl, zdravotníckych a vojenských zariadení, rozhodovaní súdov, do ústavného systému a, samozrejme, obmedzenia osobných slobôd. Povedané priamo: klerikalizácia štátu.

zdroj: dennikn.sk